65-ročné jubileum
Koncerty a podujatia pri príležitosti 65. výročia zboru podporili Priatelia Detského zboru MDR. Medzi úlohy združenia patrili výstavy, catering a organizačné zabezpečenie koncertov.
Vyjadrili sa aj niektorí absolventi: Rozhovor s Doris, Carlou, Marlis a Veronikou.
Všetky sa poznajú, pretože niektoré z nich spievali v zbore súčasne (Marlis a Veronika od konca 50. rokov do polovice 60. rokov; Carla a Doris od polovice 60. a začiatku 70. rokov, každá do konca školskej dochádzky alebo odborného vzdelávania).
Stretli sme sa s nimi po spoločnom speve absolventov, ktorý sa konal 7. júna 2015 v MDR Cube s pánom Kaiserom. Všetci mali niečo spoločné.
Kde a kedy sa konali skúšky? Kocka vedľa univerzity na Augustusplatz vtedy ešte neexistovala.
Pamätáme si Reichsstraße v zadnej budove (ktorá už neexistuje). To muselo byť od konca 50. do polovice 60. rokov. Potom sme mnoho rokov skúšali v „Turmstübchen“ (vežovej miestnosti) v Kongresovej sále neďaleko zoologickej záhrady. Skúšali sme dvakrát týždenne, vždy v pondelok a štvrtok, samozrejme popri škole. Niekedy to bolo ťažké, museli sme sa večer potme sami dopraviť domov električkou. Len veľmi málo rodičov malo vtedy auto a mohlo nás vyzdvihnúť. Nahrávanie rozhlasu prebiehalo vo vysielacom centre na Springerstraße a niekedy aj v Sportforume.
Aké sú vaše spomienky na skúšky a vášho dirigenta, Dr. Hansa Sandiga?
Doris: Pre mňa bol Dr. Sandig ako otec; veľa požadoval, ale mali sme s ním blízky vzťah a zbožňovali sme ho. Carla trochu nesúhlasí: Vedel byť veľmi prísny! Všetci sme sa báli spievať sóla! Počúval veľmi pozorne. Ostatní: A počas nahrávania sa nemohlo nič pokaziť! Raz niekto na konci piesne zakašľal a on si nahnevane zlomil taktovku, pamätáš si? Bol veľmi puntičkársky; dokonca aj výslovnosť musela byť dokonalá!
Na ktorých špeciálnych koncertoch ste sa podieľali?
V 60. rokoch sme sa zúčastnili niekoľkých predstavení Zoo Cantata, ktorá bola aj nahraná. Niektoré koncerty sa konali v Bielej sále/Divadle Mladého sveta ako študentské koncerty. Koncerty sa konali aj v Kongresovej sále. Spievali sme aj Carmina Burana, ktorá bola v tom čase tiež nahraná. Obzvlášť zábavné bolo predstavenie Sedliackej kantáty. Uviedli ju v roku 1970 s tancami na Naschmarkte, ktorú sme si nacvičili špeciálne pre túto príležitosť.
A čo televízne nahrávky?
Tieto podujatia sa často konali v Berlíne a bolo ich povolených len asi 30 detí – takpovediac tých najlepších. Museli ste absolvovať konkurz a boli aj špeciálne skúšky. To boli vrcholy! Zúčastňovali sme sa hlavne vianočných programov, ako napríklad klasiky „Medzi raňajkami a pečenou husacou“. Tam sme stretli niektorých zabávačov, ktorí boli v tom čase slávni.
Často sme jazdili autobusom na koncerty po východnom Nemecku, najmä počas adventného obdobia na vianočné koncerty. Vrcholom v Lipsku boli vianočné koncerty v tanečnej sále Starej radnice, kam prišli aj naši rodičia. A Carla si dodnes veľmi dobre spomína na cestu do zahraničia, do Bulharska v roku 1968.
Aký vplyv mal na vás zbor v hudobnom živote?
Skrátka: jednoducho zostaňte muzikálni. Vždy sme spievali aj neskôr, napríklad počas štúdia. V 70. rokoch boli populárne spevácke skupiny s ľudovými piesňami a politickými piesňami a niektorí z nás v nich spievali. A dodnes radi spievame; jednoducho poznáme veľa piesní a mnohí z nás stále spievajú v zbore.
Čo by si povedal/a, že ti prinieslo pôsobenie v zbore – okrem toho, že sme stále priateľmi?
Naučili sme sa byť dochvíľni a disciplinovaní. To je v zbore nevyhnutné. Absolvovali sme aj hlasovú výchovu a zdokonaľovali sme si reč. Dokonca sme sa učili aj držanie tela – stáť vzpriamene a rovno, ale nie strnulo. Takže by sa dalo povedať, že sme sa počas nášho pôsobenia v zbore veľa naučili a zažili, na čo všetci dodnes s láskou spomíname.
Ďakujem za rozhovor!
Rozhovor viedol JS
Stretli sme sa s nimi po spoločnom speve absolventov, ktorý sa konal 7. júna 2015 v MDR Cube s pánom Kaiserom. Všetci mali niečo spoločné.
Kde a kedy sa konali skúšky? Kocka vedľa univerzity na Augustusplatz vtedy ešte neexistovala.
Pamätáme si Reichsstraße v zadnej budove (ktorá už neexistuje). To muselo byť od konca 50. do polovice 60. rokov. Potom sme mnoho rokov skúšali v „Turmstübchen“ (vežovej miestnosti) v Kongresovej sále neďaleko zoologickej záhrady. Skúšali sme dvakrát týždenne, vždy v pondelok a štvrtok, samozrejme popri škole. Niekedy to bolo ťažké, museli sme sa večer potme sami dopraviť domov električkou. Len veľmi málo rodičov malo vtedy auto a mohlo nás vyzdvihnúť. Nahrávanie rozhlasu prebiehalo vo vysielacom centre na Springerstraße a niekedy aj v Sportforume.
Aké sú vaše spomienky na skúšky a vášho dirigenta, Dr. Hansa Sandiga?
Doris: Pre mňa bol Dr. Sandig ako otec; veľa požadoval, ale mali sme s ním blízky vzťah a zbožňovali sme ho. Carla trochu nesúhlasí: Vedel byť veľmi prísny! Všetci sme sa báli spievať sóla! Počúval veľmi pozorne. Ostatní: A počas nahrávania sa nemohlo nič pokaziť! Raz niekto na konci piesne zakašľal a on si nahnevane zlomil taktovku, pamätáš si? Bol veľmi puntičkársky; dokonca aj výslovnosť musela byť dokonalá!
Na ktorých špeciálnych koncertoch ste sa podieľali?
V 60. rokoch sme sa zúčastnili niekoľkých predstavení Zoo Cantata, ktorá bola aj nahraná. Niektoré koncerty sa konali v Bielej sále/Divadle Mladého sveta ako študentské koncerty. Koncerty sa konali aj v Kongresovej sále. Spievali sme aj Carmina Burana, ktorá bola v tom čase tiež nahraná. Obzvlášť zábavné bolo predstavenie Sedliackej kantáty. Uviedli ju v roku 1970 s tancami na Naschmarkte, ktorú sme si nacvičili špeciálne pre túto príležitosť.
A čo televízne nahrávky?
Tieto podujatia sa často konali v Berlíne a bolo ich povolených len asi 30 detí – takpovediac tých najlepších. Museli ste absolvovať konkurz a boli aj špeciálne skúšky. To boli vrcholy! Zúčastňovali sme sa hlavne vianočných programov, ako napríklad klasiky „Medzi raňajkami a pečenou husacou“. Tam sme stretli niektorých zabávačov, ktorí boli v tom čase slávni.
Často sme jazdili autobusom na koncerty po východnom Nemecku, najmä počas adventného obdobia na vianočné koncerty. Vrcholom v Lipsku boli vianočné koncerty v tanečnej sále Starej radnice, kam prišli aj naši rodičia. A Carla si dodnes veľmi dobre spomína na cestu do zahraničia, do Bulharska v roku 1968.
Aký vplyv mal na vás zbor v hudobnom živote?
Skrátka: jednoducho zostaňte muzikálni. Vždy sme spievali aj neskôr, napríklad počas štúdia. V 70. rokoch boli populárne spevácke skupiny s ľudovými piesňami a politickými piesňami a niektorí z nás v nich spievali. A dodnes radi spievame; jednoducho poznáme veľa piesní a mnohí z nás stále spievajú v zbore.
Čo by si povedal/a, že ti prinieslo pôsobenie v zbore – okrem toho, že sme stále priateľmi?
Naučili sme sa byť dochvíľni a disciplinovaní. To je v zbore nevyhnutné. Absolvovali sme aj hlasovú výchovu a zdokonaľovali sme si reč. Dokonca sme sa učili aj držanie tela – stáť vzpriamene a rovno, ale nie strnulo. Takže by sa dalo povedať, že sme sa počas nášho pôsobenia v zbore veľa naučili a zažili, na čo všetci dodnes s láskou spomíname.
Ďakujem za rozhovor!
Rozhovor viedol JS
